Šťastný príchod o 23:05 hod.Som doma ale trasem sa ako ratlík. Teplota klesla v HU až na +9 a to ešte do toho tma. No čo už nezmrzol som prvý ani posledný krát. Počítal som s tým veď je už za chvílu október. Ani dvoje termoprádlo, vyhrievané rukavice a celá výbava do chladného počasia s ktorou som cestoval nepomohla. Je iné cestovať 80 km a 800 km. Ale najprv čo tomu predchádzalo. Vždy sa niečo poserie a v našom prípade to bolo “iba” počasie. Pred dňom odchodu (nedela) sme boli na výlete v Baške Vode a neskôr po návrate sme sa ešte kúpali vo vyhriatom mori,odhadujem že malo teplotu +23 a podriemkávali na pláži do 18 hod. Bolo jasné že príde ochladenie a to už pri pohlade na Biokovo nad ktorím boli nahrnuté mraky a čakali kedy sa prehupnú do mesta a spustia dážď. Obvykle tam vysia stále ale teraz to bolo ináč. Po večeri ani nie za hodinu sa spustil dážď, ani to by nebolo také zlé ale začalo tak fúkať že som si myslel toto zažiť na ceste tak konečná. A že sme to nakoniec zažijeme sa mi ani nesnívalo. Mal som budíka na 5:30 ale zobudil som sa o hodinu skôr na burácanie vetra. Pozerám z balkóna a vidím ako už neprší ale konáre na stromoch sa nahýbajú z lava do prava ako v horore. Spím ďalej a vstávam na budík, porobím hygienu, raňajkujem a pozerám na Jana ako si pochrupkáva a ani netuší čo sa vonku deje. Balím ešte čo zostalo a prvú várku idem odniesť do garáže kde sme mali skútre. Všade nafúkaných plno listov,rozhádzané smeti, nejaká kempingová postel po okolý a skúter ktorý bol zaparkovaný kúsok od baráku pred nami je na zemi. Nárazový vietor so mňou mával a ja ukladám veci do kufra. Pridem domov a Janovi hovorím, kým toto nprestane nemôžeme vyštartovať lebo by sme skončili ako ten padnutý skúter. Nasratý som zalahol a Jano pozerá do mobilu čo nás čaká.Usmieva sa ale nie je to úsmev zo šťastia ale skôr z tej predpovedi cez slzy. No čo už musíme počkať. Po ďalšej hodine a to sme chcely vypadnúť do 8 hod situácia sa nemení tak zalahujem už taký oblečený a v hlave mi šrotuje čo spraviť. Dovolenku už na pondelok nemám a Jano tak isto. Počujem zvuk prichádzajúcej motorky dobre je, usmievam sa hovorím Janovi,ideme nemá cenu už čakať neprestáva to.
Štartujeme o 10:50 čo je jasné že prídeme neskoro v noci v tom lepšom prípade a v horšom nad ránom a v tom najhoršom skončíme niekde po ceste. Prvý km na magistrále nás fackuje vietor ráz z lava potom z prava a niekedy potlačí zo zadu. Dalo sa to korigovať ale bolo to nepredvídatelné kam to správne naklopiť, tí čo to zažili vedia o čom hovorím. Pri odbočení z magistrály k tunelu pod Biokovom (3 km) cesta ide do kopca a vietor s nami máva ako by nám chcel dokázať kto je šéf. Strácame rýchlolosť, do intercomu Janovi hovorím pridaj nesmieme spomalovať musíme mať ťah lebo to položíme. Vošli sme do tunela a až teraz povolím sánky a začnem normálne dýchat. Rozmýšlam čo nás čaká za tunelom. Prekvapko, vietor skoro žiadny hneď sa na hlas smejeme aký sme boli posratý a tu je iný svet. Dlho nám to nevydržalo a pri vjazde na dialnicu horor pokračuje. Aj keď to vyžaduje velkú námahu a rýchle reakcie na kontru a správny náklon po prejdení pár desiatok km si na to zvykám. Rýchlosť na svetelných tabuliach dialnićiari znižujú na 100 neskôr na 80 a na mostoch a pri vjazde a výjazde z tunelov dokonca na 40. Skrátim túto kovbojku na to že po prejdení 100-150 km blikajú všade oranžové svetlá rýchlosť áut je 20-30 niektorý zastavujú v odstavnom pruhu niečo sa deje, havária či len upozornenie že si musíme dať pozor. Po chvíli to prišlo, udrel vietor takej sili že som taký ešte nezažil. Šrótuje mi v hlave spomienka kedy som bol v Portugalsku a niečo podobné zažil na myse Cabo Da Roca a plus ešte k tomu som mal prekážky navjatého piesku a slano pieskový vetrisko od oceánu. A tak ako teraz buď alebo, nesmiem zastaviť lebo z určitosťou padám na zem a postaviť sa nedokážem. Jano je dobrý driver, pozerám ako s tým bojuje a či to nevzdáva. Ide chalaň ako drak len ho musím cepovať aby pridal kričím PRIDAJ čo to dá. Ide, stále sme ako muchy v prievane, náklon z lava a v sekunde zase z prava. Už ma bolia ruky ako držím z tuha riadidlá. No som zvedavý aký to bude mať ďalší scénar a či to ustojíme. Sám sebe sa divým ako je človek odhodlaný bojovať keď musí, nemal som na výber však áno.
Takto sme bojovali našťastie nie dlho a nájazdom do tunele a možno pomohli aj moje modlidby to tornádo sa premenilo pre nás už priatelný fackovací vetrisko.
Vychádzame z dialnice na smer Plitvické jazerá a neskôr Karlovac - Zágreb. Cesta začala byť zábavná, vietor slábol na znesitelnú úroveň a my sa zaradzujeme medzi vláčik áut vracajúcich sa z dovolenkových destináciach. Stretávame motorkárov oproti jazdiacich ako aj v našom smere. Pikoškou bola skupina ale osmich rakušanov ktorý nemali tabulky RZ alebo mali ale tak vyklopené že boli vo vodorovnej polohe a teda nečitatelné. Posledná mala zase RZ úplne rozmazanú.Išli ako ďábli a všetko predbiehali. Je mi to jasné prečo tie PZ boli ako boli
Ďalší zážitok je z mýtnej brány na vstupe. Jano berie tiket brána sa otvára a on odchádza a ja beriem tiket ale brána sa neotvára, čo teraz. Zvoným na obsluhu a nikto neprichádza. Je nedela tak asi prdia na to a nechajú mýtnicu žiť svojím životom. Stojím tam aj 3 minúty nikto netrúby a blokujem jednu z dvoch vjazdových brán. Čo robiť, tiket mám tak sa prepchávam cez medzeru medzi rampou a druhým pracoviskom vedom si možných problémov keď vozidlo nie je stotožnené RZ ktorú mi prekrívalo auto čakajú za mnou. Neudialo sa nič, pri výjazde som zaplatil a pokračoval v jazde. A ja som si už pripravoval preslov v chorvátčine ako k tomu prišlo
Pri prejazde maďarskom po západe slnka teplota išla rapídne dole až na +9 a ja som sa klepal ako ratlík. Bolo mi jasné že sa schladí ale že až tak som nedúfal. Vyhrievané rukavice sa mi už vybili ruky boli podchladené a nohy ozjabali. Museli sme zastaviť na OMV a sa zohriať. Tankovať už tiež bolo treba z tromi paličkami by som neprišiel domov. Natankované, kapučíno na stole a horúci čaj a tak som sa roztápal”Milá osluha” škaredá mužatka s poriadným kufrom ostrihaná do hola potetovaná ako eletrička bolo nasraná ako brigádnik. Možno preto že som s ňou rozrával maďarsky a ona na mňa anglicky
Jej kolegyňa pekná ale tiež nevraživý prejav vylúdila zo seba keď som jej po zistení že na WC sa dostanem iba cez turnikety je ukazujem účtneku že som tu takoval a pil kávu tak si chcem logicky odpustiť. Hovorí mi a zase anglicky samozrejme že musím tam hodiť 0,50€
Keď je podávam jednu 2€ mincu nech mi to rozmení tak mi rozmieňa na dve jedoeurovky a ja už nemám energiu jej vysvetlovať čo potrebujem na to vychcanie. Potom som pochopil prečo mi nerozmenila na 0,50€, po vhodení 1€ mince mi to nevidalo. Taký som bol uzimený že som už nemal chuť a ani slovnú zásobu jej niečo vysvetlovať.
Mal by som aj niečo pozitívne nahodiť, tak asi tolko že Jano nezrazil žiadnu srnku ako to má vo zvyku a to aj preto že sme išli po dialnici. Svetlo mi po nadstavení Radom svieti perfektne a nikto mi neblikal.
Žiadne straty na životoch sa nekonali a môj anjel strážny čo nadomňou lieta ešte nie je unavený a pracuje na 100%
Krásny týždenný pobyt na Makarskj síce trochu negovala tá cesta domov ale tak to v živote býva, niečo za niečo. Jano ma uzemnil otázkou ešte pred tým ako sa mi vybil intercom že kam ideme na budúce a ja že na kebab do Rakúska môžeme kedykoľ to stíhame aj tento rok ale on že nie tam ale na nejakú tisícku. Vtipu má chlapec dosť, jazdí perfektne a ja som šťastný že keď už Forester nebude vládať tak tu bude niekto koho som nakazil touto vášňou cestovať na skútri kade tade a povedie štafetu ďalej.
Teraz pozerám čo mi tu zaparkovalalo pred firmou. Že by ďalšia výzva
.
